Patrik Herman, známy moderátor z relácií ako Lampáreň či Reflex, otvorene hovorí o svojom detstve v učiteľskej rodine, náročných životných skúškach, ktoré ho formovali, a jeho pôsobení v televíziách Markíza a RTVS. V rozhovore sa dozviete o jeho práci s občianskym združením Nie rakovine, spomienkach na Trnavu a jeho výzvach pre mladú generáciu.
Patrik, pochádzate z učiteľskej rodiny. Ako vás to ovplyvnilo?
Nie je to med lízať, mať v rodine učiteľov. Moja mama bola učiteľka, dedko bol učiteľ a riaditeľ základnej školy, teta tiež učila – jednoducho celá rodina bola učiteľská. My, deti, sme boli pokusnými králikmi na všetky písomky a skúšania. Jedna mínus bola u nás zlá známka, ale nesťažujem sa. Na druhej strane ma to naučilo veľa vecí, ktoré som neskôr ocenil.
Okrem toho, že pochádzate z učiteľskej rodiny, ste mali aké detstvo?
Vyrastal som v rodine, kde sa rodičia rozviedli – a to dokonca dvakrát. Dnes mám veľa bratov, ale len jednu sestru, ktorej vždy hovorím, že to je najlepšia sestra na svete. Samozrejme, rozvod a rozbitá rodina sa na nás podpísali. Boli chvíle, ktoré boli naozaj náročné. V jednom momente som sa dokonca takmer ocitol na ulici spolu s bratom. Bola to zložitá situácia, ale dnes, s odstupom času, si uvedomujem, že čo vás nezabije, to vás posilní.
Ubytovanie som neskôr získal vďaka dobrým ľuďom, ktorí mi pomohli. Pamätám si, že som býval na stredoškolskom internáte, kde mi pani kuchárky večer nechávali prebytky jedla, keď som sa vracal zo školy a z práce. Tieto drobné gestá od dobrých ľudí ma držali nad vodou. Bolo okolo mňa veľa pozitívnych vecí a ešte viac dobrých ľudí, ktorí mi pomohli prekonať to ťažké obdobie. Bez ich pomoci by som to pravdepodobne sám nezvládol.
Chceli ste byť moderátorom odmalička?
Nikdy som si nemyslel, že sa stanem moderátorom – jediná, kto to tušila, bola moja babička. Ona mala jasno už vtedy, keď som mal asi 7 alebo 8 rokov. Bol som u nej chorý, sedel som na gauči s otvoreným denníkom a čítal som z neho ako hlásateľ Československej televízie. Dokonca som predčítaval nekrológ Leonida Iľjiča Brežneva.
V tej dobe ste možno ešte nežili, vlastne ani ja si nie som istý, či som vtedy za jeho života vôbec žil. Pamätám si však, že zomrel jeden sovietsky predstaviteľ. A je zvláštne, čo všetko si človek z detstva pamätá – veľa vecí vytesníte, ale niektoré detaily zostanú. Napríklad jeho funkciu si pamätám dodnes: bol generálnym tajomníkom ústavného výboru komunistickej strany Sovietskeho zväzu a predsedom prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR.
Babička vtedy skonštatovala: „Ty budeš moderátor.“ Ja som sa to však dozvedel až oveľa neskôr, na strednej škole.
Aké momenty z vašich študentských čias si dodnes pamätáte a ako vás formovali?
Každý má na strednej škole profesora, z ktorého mal rešpekt – takú legendu. Na trnavskom gymnáziu sme mali profesorku slovenčiny, ktorá si tento status získala aj u mňa. Pamätám si, ako mi raz odmietla prijať slohovú prácu na tému „Ťažký život študenta“. Odovzdal som ju po termíne, pretože som bol chorý. Jej reakcia bola: „Bol si doma, nudil si sa, nič si nerobil, mohol si to napísať a poslať. Máš päťku. Kľudne to teraz pošli do novín.“
Nie som typ, ktorý by robil veci z trucu, ale vtedy som sa rozhodol, že to skúsim. Úvahu som poslal do okresných novín a asi o dva týždne vyšla v týždenníku Trnavský hlas ako úvodník. Dostal som za ňu svoj prvý honorár – v prepočte asi 50 alebo 60 centov. Spolu s honorárom prišla aj ponuka na spoluprácu, takže som začal pravidelne prispievať.
Samozrejme, profesorka to zaregistrovala. Jedného dňa, na hodine chémie, ma za uši vytiahla z triedy a odviedla do miestnosti, kde starší študenti pripravovali školský časopis. Povedala mi: „Tu budeš písať.“ A tak som začal. V tom momente som sa doslova zaľúbil do písania a do nášho školského časopisu, ktorý sa volal Blesk, neskôr Nový Blesk.
Naša profesorka chémie potom prišla s jedným geniálnym nápadom – vymyslela „ulievací kupón“. Tento kupón sme uverejnili v časopise. Žiak ho mohol vypísať a odovzdať na začiatku dňa, čím bol ospravedlnený od skúšania a písomiek. Bol to marketingový ťah, vďaka ktorému sa časopis stal nesmierne populárnym. Predávali sme ho viac, mali sme viac peňazí, a tak sme mohli investovať do lepšej techniky a kvalitnejšieho papiera.
S týmto úspechom sme sa zúčastnili celoslovenskej súťaže školských časopisov vo Zvolene. Tam sme predstavili náš nápad a o rok ho už mali časopisy po celom Slovensku. Dnes som porotcom tejto súťaže a niektoré časopisy stále používajú náš „ulievací kupón“.
Pamätáte si na svoj prvý konkurz v médiách?
Mal som partiu, ktorá si všimla, že mám mikrofonický hlas. Ja som si to sám vôbec neuvedomoval – veď každý, keď sa počúva, má pocit, že jeho hlas znie zvláštne. Kamaráti ma však prihlásili na konkurz, na ktorom som uspel, a tak som sa stal moderátorom komerčnej stanice, ktorá mala v tom čase pokrytie na západnom Slovensku.
Moderoval som voľné bloky, ranné a večerné vysielania, a mali sme dokonca aj študentskú rubriku. Boli to skvelé časy. Niekedy som vysielal do polnoci a už od piatej ráno znova, takže chodiť domov nemalo zmysel. Často som prespával v rádiu na nafukovačke a neskôr sa k tomuto zvyku pridali aj ďalší kolegovia.
Malo to svoje čaro. Po večernom vysielaní som si pripravil CD-čka a jingel a ráno som vstával len pár minút pred začiatkom vysielania. Keďže ma nikto nevidel, sadal som si za mikrofón v trenírkach, niekedy v tričku, inokedy bez neho, ešte so zalepenými očami. Pustil som jingel, privítal poslucháčov a pustil čo najdlhšie skladby, aby som si medzitým mohol umyť zuby a pripraviť sa na ďalšie vysielanie. Do trištvrte hodiny, keď začali prichádzať kolegovia, som už bol učesaný, oblečený a pripravený pokračovať.
A čo konkurz do Markízy?
Môj kamarát Matúš ma ráno v deň konkurzu čakal pred domom vo svojom Fiate Punto a doslova ma na ten konkurz uniesol. Bez neho by som do Bratislavy ani netrafil, takže ma tam držal proti mojej vôli. Na konkurze bolo asi 3000 ľudí, trval dva alebo tri dni a vyberali iba troch.
Počas tých dní sme dostali nespočet úloh. Pamätám si, že som sa dostal až do finálového kola, kde som mal za úlohu odohrať živý vstup. Predstavte si situáciu: ste na diaľnici D1 pri Piešťanoch, kde sa práve stala hromadná dopravná nehoda. Mal som 30 sekúnd na prípravu a presne do 30 sekúnd som musel začať minútový živý vstup. Bola to náročná úloha, ale zvládol som ju.
Šéf komisie Peter Susko sa na mňa pozrel a povedal: „Dobre, Patrik, ale naším predpokladom je, že redaktori spravodajstva budú vždy hovoriť pravdu, nebudú zavádzať a klamať. A vy si myslíte, že my nevieme počítať?“ Nechápal som, o čom hovorí. Poslali ma preč a ja som netušil, čo sa stalo.
Až neskôr som sa dozvedel, že problém bol v prihláške. Bola tam kolónka na vek, a keďže hľadali redaktorov nad 25 rokov, môj vek 21 rokov bol problém. Tú prihlášku však vypisoval Matúš, a ja som nevedel, čo tam napísal. Nemohol som to ani priznať. Odchádzal som zničený, po troch náročných dňoch, ktoré sa mi zdali premárnené. Už som chytal kľučku, keď sa odrazu ozvalo: „Dovidenia neznamená zbohom. Dovidenia v pondelok.“ A to bol ten moment.
Vaša kariéra začala v spravodajstve. Ako si spomínate na toto obdobie a na situácie, ktorým ste museli čeliť?
Mladšia generácia ma väčšinou pozná z Lampárne alebo Reflexu, ale málokto si pamätá, že som svoju kariéru začínal v televíznych novinách ako spravodajca. Na začiatku som mal na starosti len školstvo a sociálne veci – veď som bol ešte „malé ucho“. Politike som sa radšej vyhýbal.
V tom čase si však Slovensko prechádzalo búrlivým obdobím mafiánskeho klondajku. Mafia si tu doslova porciovala krajinu a kriminalita dosahovala neuveriteľné rozmery. A kam teda poslať redaktora o jednej v noci na miesto činu, kde niekoho zastrelili – napríklad pred hotelom v Bratislave? Samozrejme, poslali najmladšieho, slobodného a bezdetného – teda mňa. Nakoniec sme pri pokrývaní tých najbúrlivejších rokov podsvetia zostali len dvaja – ja a Eva Černá.
Zažil som počas toho obdobia viacero nepríjemných momentov. Býval som v Dúbravke v podnájme a tí, čo mi prenajímali byt, ani netušili, že jedného rána som si na rohožke našiel odrezanú hlavu mačky. Inokedy ma čakali pred domom „hrubokrkí“ chlapci, ktorí ma naložili do auta a odviezli do bratislavských mraziarní. Tam sídlil jeden z bossov podsvetia, ktorý sa potreboval porozprávať. Jasne mi dal najavo, že moje reportáže mu komplikujú biznis – najmä tie, ktoré informovali o pokusoch o atentát naňho. Po takýchto správach s ním totiž nikto nechcel uzatvárať ďalšie dohody. „Priateľsky“ mi vysvetlil, že by si neželal, aby som o ňom ďalej informoval.
Boli to momenty plné nátlaku, ale inak mi ublížiť nemohli. Možno ma do istej miery chránila sledovanosť a popularita televízie. Keby sa mi niečo stalo, všetci by okamžite vedeli, kto za tým je.
Aké máte spomienky na Lampáreň? Chodili Vám aj bizarné sťažnosti?
Asi tretina podnetov, ktoré dostaneme, sú naozaj bizarné. Často sa pri nich zamýšľam: „Pre boha živého, čo tí ľudia riešia?“ Napríklad niekto má hektár pozemku, ale háda sa so susedom o jeden centimeter. Keď sa ma ľudia pýtajú na úspešnosť prípadov, odpovedám, že polovica z nich by vôbec nemusela existovať – tie problémy sú riešiteľné.
Ak sa objaví problém, ktorý naozaj poukazuje na systémové zlyhanie, ako napríklad zlý zákon, paragraf alebo nesprávne nastavené procesy, dá sa to kritizovať, upozorniť na to a žiadať nápravu. Ale medziľudské vzťahy, ktoré sú založené na averzii a zlobe, sa nedajú vyriešiť ani reportážou v televízii. Práve naopak, reportáž môže taký konflikt ešte viac zhoršiť.
Ako vzniklo Vaše občianske združenie NIE RAKOVINE?
Kampaň Nie rakovine vznikla ako odozva na smrť môjho otca. V našej rodine sme predtým nemali žiadne onkologické ochorenia, takže nás nič nevarovalo, aby sme si dávali väčší pozor. A predsa sa to stalo. Tatino ochorel na rakovinu hrubého čreva, ale už v pokročilom štádiu. Presne si pamätám ten telefonát od našej rodinnej známej, ktorá je lekárka na Myjave. Povedala mi: „Patrik, rýchlo niečo rob, rýchlo niečo rieš, pretože tatino má zlé výsledky.“
Paradoxne som s otcom strávil najviac času, keď bol už v nemocnici. Viedli sme dlhé rozhovory a obaja sme vedeli, že sa blíži koniec. Rovnako sme vedeli, že sa tomu dalo zabrániť. Existoval jednoduchý preventívny test na krvácanie zo stolice, o ktorom sme však nemali ani potuchy. Nikto v našom okolí, v rodine, ani v médiách o tom vtedy nehovoril a štát sa o osvetu nestaral. Keby si tatino tento test urobil v päťdesiatke, nezomrel by o tri roky neskôr.
Pamätám si, že mi raz povedal: „Synu, máš na to, že ťa ľudia počúvajú. Nech je toho pekla menej v rodinách.“ Táto jeho veta vo mne silno rezonovala. Jeho smrť bola zbytočná a predčasná – zabila ho neinformovanosť.
Odvtedy sa snažím napraviť tieto dve veci: zvýšiť informovanosť, aby ľudia vedeli, ako sa môžu ochrániť, a zároveň pomáhať pacientom, ktorí už s rakovinou bojujú. Založili sme pacientske poradne na onkológiách, momentálne ich máme päť.
Prečo ste sa rozhodli prejsť z Markízy do RTVS?
Pre mňa bolo veľmi ťažké predstaviť si, že opustím svojich kolegov. Mal som s nimi neskutočne dobré vzťahy, a to platí aj dnes – možno sa dokonca na kávu stretávame častejšie, než keď sme pracovali spolu. Upratať si v hlave, že ich opustím, bolo náročné.
RTVS som vnímal ako niečo komplexnejšie. Stále ide o tvorbu, ale ponúka priestor na to, aby som pôsobil v relácii, ktorá má potenciál reálne pomáhať. Samozrejme, súčasná atmosféra okolo tejto inštitúcie ma vôbec neteší. Je to šialené a strašné.
Ak sa však pýtate, prečo som sa tam rozhodol ísť, tak preto, že mi táto príležitosť ponúkla úplne nové obzory a možnosti.
Aké máte plány do budúcna?
Mám obrovské množstvo projektov a niekedy ani neviem, kde skôr začať. Mojím cieľom je dokončiť aspoň niektoré z nich – či už tie, ktoré sa týkajú onkológie, prevencie alebo snahy posunúť systém ďalej.
Som vďačný za každé stretnutie so ZŤP deťmi v Trnave, ktoré mám pod svojou opaterou. Veľmi si želám a modlím sa, aby som vždy dokázal nájsť dostatok financií na to, aby mohli ísť na rekondičné pobyty.
Toto je niečo, čo ma stále trápi – uvedomujem si, že nič z toho, čo robím, nie je len o mne. Sám by som to nedokázal. Vždy potrebujem ľudí, ktorí sa ku mne pripoja, ktorých presvedčím a získam ich dôveru. Našťastie, vždy sa nájdu takí, ktorí pomôžu, pridajú sa a spolu dokážeme niekomu niečo dopriať. Všetko je o dôvere a spoločnom úsilí – keď sa ľudia spoja, dokážu veľké veci.
Čo by ste odkázali mladej generácii?
Čo by som odkázal mladej generácii? Buďte ešte dravejší, než sme boli my. Vezmite veci do vlastných rúk a posuňte túto krajinu výrazne a rýchlejšie dopredu. My, stredná a staršia generácia, vám za to budeme nesmierne vďační.
