Lukáš Frlajs: Počas natáčania Perinbaby 2 som sa takmer utopil!

Lukáš, ahoj. Ako sa máš?

Mám sa dobre, celkom. 

Perinbaba 2 prichádza do kín. Tešíš sa?

Vieš čo? Ja som si aj myslel, že tento rok to teda naozaj príde, lebo po tých všetkých nešťastných udalostiach, ktoré sa stali, to už viac menej nemá kedy inokedy byť. Nemáme pandémiu, nemáme nič, čo by bránilo premiére, takže očakával som to. Ale, stále som v miernom strese z toho. 

Ako vnímaš feedback v správach alebo rozhovoroch? 

Rozhovory mi nevadia, tie sú v pohode. Skôr som si povedal, že nemôžem ani za nič kliknúť na nejakú diskusiu, ktorá sa týka filmu. Samozrejme, keď vychádza takýto film, tak je o to obrovský mediálny záujem. Vychádzajú články, pod ktorými sú rôzne diskusie a všetci vieme, ako tie diskusie vyzerajú. Jedna vec je, že ten film bude porovnávaný s jednotkou, hoci nemajú skoro nič spoločné. Jasné, niečo má, ale je to úplne iný film. Musel som si povedať, že nie, nepozeraj sa na diskusie. 

Kedy si sa prvýkrát stretol s príbehom Perinbaby? 

Ja si myslím, že sme sa tomu ako deti prirodzene nevyhli, pretože Popoluška, Perinbaba a Mrázik sú v podstate taká vianočná trojica, ktorá vždy musí byť. Ja sa musím priznať, že Perinbaba jednotka bola pre mňa asi najmenej obľúbená keď som bol dieťa, pretože som sa jej bál. Bola tam zubatá a pôsobilo to strašidelne. Popoluška bola pre mňa viac pochopiteľná. Nehovorím, že som Perinbabu vyslovene nemal rád, ale mal som pred ňou taký prirodzený rešpekt. 

Mal si strach, keď si dostal túto ponuku? 

Našťastie nie. Ja som si Perinbabu pred točením ani nechcel pozrieť, pretože to je úplne nový príbeh o niekom inom. Postava, ktorú hrám, je syn Jakuba a Alžbetky. Tým pádom je to ako taký čistý, nepopísaný papier. Nechcel som nič obkukávať z tej minulej Perinbaby, takže som si to predtým moc neštudoval. 

Zvažoval si, či si trúfaš na takúto rolu? 

Nie, absolútne som to neriešil a nemyslel na to. Bolo to wau, super, že idem točiť Perinbabu s pánom Jakubiskom, ale nemal som v sebe pocit, že to bude hodnotené a že to bude niečo viac, asi by ma to blokovalo. Zobral som to profesionálne, že je to projekt a idem ho robiť. 

Ako si sa stotožnil s rolou Lukáša a ako prebiehali prípravy? 

Lukáš je 18-19 ročný mladý chalan, nepoľúbený životom, ktorý odchádza z domu hľadať lásku, šťastie a fungovanie života. Ja som mal vtedy 24 alebo 26, tým pádom som sa len preniesol do svojich mladších čias. Pán Jakubisko mi povedal, že je škoda, že sme to nestihli o rok skôr, pretože aj ja som sa vyvíjal, to človek neovplyvní, ale uvidíme, ako som ustrážil tú postavu. Sám som zvedavý. 

Vieme, že vo filme máš dlhé vlasy. Boli to tvoje vlastné? 

Neboli úplne. Ja ani neviem, prečo som mal dlhé vlasy. Asi som si ich nechával rásť kvôli tomu, že sme s Matejom Zrebným točili a hrával som Ježiša. Na začiatku kastingu som ich mal možno po uši a keď sme začali točiť, dávali mi príčesky. Mal som dosť často aj klobúk, ale áno gro vlasov bolo moje. Potom ako sme to už točili do aleluja som ich mal fakt dlhé. 

Ako si sa cítil v spolupráci so štvornohým parťákom? 

To bola Kačenka, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami. Krátko po točení odišla do psieho nebíčka. Bol to mimoriadne talentovaný a hravý pes. Ona vedela skombinovať niekoľko trikov dohromady, ale samozrejme mala aj vlastnú hlavu. Často to bolo aj o tom, že ona si počas točenia povedala nie, tak nie. Kvôli tomu sme mávali tých takeov brutálne veľa. Bolo to komplikované. Najmä, keď sme točili v maštali, v lese alebo vonku v zime, v noci na skalách, tak ten pes je po čase unavený. Pri točeniach väčšinou býva niekoľko takýchto psov, aby sa vystriedali. Točil som napríklad jeden projekt, kde hrali iba psy. Tam na jednu postavu boli dva-tri kúsky a niektoré sa už nikdy nevrátili, pretože prestali byť funkčné, ale Kačenka potiahla celý film. Ešte k tomu hrala aj chalana. 

Máš aj gro spomienku z točenia s tvorcami filmu? 

Tých gro spomienok je brutálne veľa, lebo sa to točilo dlho v rôznych prostrediach. Juraj mal vízie, ale vo finále mu možno niektoré zábery nezapasovali. Pracoval som s veľkým štábom na lokáciach, na ktoré by sa v živote nikto nedostal. Preboha, ja som sa kúpal v Demänovskej jaskyni. Je to niečo špeciálne a milujem toto točenie, pretože tam je veľa talentovaných ľudí. Vznikali tam aj nebezpečné situácie, pri ktorých som mohol kľudne zomrieť. Chodil som na potápačské tréningy kvôli tomu, že sme točili v bazéne, ktorý má hĺbku 7 alebo 8 metrov a chodia tam cvičiť potápači. Túto storku rád opakujem, lebo ja som si fakt myslel, že tam zomriem. Ja som to trénoval bez kostýmu, v teplom bazéne...No a potom prišlo ostré točenie. Ten bazén bol studený, ja som mal na sebe kostým a keď skočíš do vody oblečený, vynesie ťa to naspäť hore. Takže mi dali viac olova, skočil som ešte raz a zrazu som klesal, klesal a klesal. Ja som v tom momente netušil, že tam je niekto, kto ma má zachrániť, mne to nikto nepovedal. Chytila ma panika, dochádzal mi dych, už som vypúšťal tie posledné bublinky z úst a zrazu ma niekto chytil a vytiahol von. Tak som sa vykašľal a dali sme to potom asi ešte 30 krát. 

Ako dlho sa točilo? 

V roku 2016 prebiehali prípravy a začalo sa točiť vo februári 2017. Neviem presne povedať kedy sa to reálne skončilo. Stále prichádzali drobnosti, že ešte toto by sme mohli, ešte tuto treba niečo opraviť. 2019 sme končili a potom prišla postprodukcia a postsynchróny, čiže pre mňa ten proces skončil pred rokom. Začiatkom tohto roka som do toho ešte nahrával pesničku.

Vo filme sa pracuje aj s umelou inteligenciou. Vieš nám to priblížiť? 

Rád by som ti odpovedal na túto otázku, ale ja vo finále neviem, ako ten film vyzerá. Ale pravdepodobne pracovali aj s takou technológiou ako je AI takým spôsobom, že napasovali tvár na herečku. Poprípade obnovili staršie zábery, ktoré mohli použiť. Viem, že sa dotáčala Perinbaba zozadu, čiže nebude to same, ale bude tam stále Giulietta Masina. Zubatá má obrovskú výhodu, že mení podoby, čiže aj na nej sa prestriedalo množstvo herečiek a hercov...teda herec, Albín Medúz. Uvidíme, ako to vo finále bude vyzerať. Jo a samozrejme aj Petra Kolevská hrá na začiatku v úvode. 

Ako sa ti spolupracovalo s pánom Jakubiskom? 

Ja som ho bral ako kamaráta. Mám k nemu samozrejme rešpekt, je to pán režisér, ale keď niečo točíte, ty ho musíš vnímať, musíš sa vedieť ponoriť do jeho vnútra, vedieť, čo chce, snažiť sa mu porozumieť a tým pádom si ho musíš pustiť k sebe. Jazdili sme spolu v aute, chodil som k nemu do Prahy. Bol to taký iný vzťah. On bol dušou mladý, bol niekedy hravý, ako dieťa a mňa to bavilo. Raz ma dojalo, keď mi ukazoval denníčky, ktoré si písal a kreslil. Prechádzal stranami a všimol som si, že nakreslil mňa. To bolo pre mňa niečo špeciálne, takéto veci ma vedia dojať. 

On mal ináč fungujúcu hlavu ako my ostatní. On keď sa točilo, nejedol, nespal. On išiel, on bol stroj. Keby mohol točiť 24 hodín, tak točí a my by sme už mŕtvi ležali na zemi. O 5 ráno budil svoju manželku na hoteli že „Joj Deanka ešte toto by som chcel natočiť.“

Točili sme v kameňolome a on sa zrazu stratil. Našli sme ho za veľkou skalou, ako maľuje štetcom obrázok na skalu a zrazu si vymyslel, že tu natočíme toto. On chodil zavretý vo svojej hlave, všetci chodili za ním a snažili sa vyčítať, že čo. 

Čo by si odkázal mladej generácii, ktorá uvidí Perinbabu po prvýkrát? 

Že to je len dobre. Nebudú ju s niečím porovnávať a hodnotiť, tak ako my. Ja by som tiež možno nechcel o Perinbabe vedieť. Ako vravím, nikto nesúperí s jednotkou, Juraj si chcel natočiť pokračovanie, nový príbeh. Je to niečo tak diametrálne odlišné, čiže treba ísť na to s týmto pocitom. 

Viac sa dozvieš v rozhovore: