Z Miss Slovensko do sveta podnikania. Ester dnes stojí za vlastnou značkou Estywell, šíri osvetu o sebaláske, zdravom vzťahu k jedlu aj udržateľnosti. V otvorenom rozhovore hovorí o začiatkoch podnikania, hejtoch na TikToku, osobnom raste, aj o tom, prečo nechce propagovať fast fashion, alkohol či nezdravé jedlo.
Ako sa máš?
Mám sa super, ale rýchlo. Ja som vždy strašne rýchla, ale mám sa výborne.
Keby sa máš predstaviť niekomu, kto ťa nepozná, kto je Ester?
Ester je žena, ktorá sa kedysi nemala rada. Dnes sa snažím inšpirovať iné ženy, aby sa mali rady a aby sa cítili dobre vo svojom tele. Vlastne je to aj poslanie, ktoré sa snažím pretaviť do mojej značky. Viem, že to nie je to jednoduchý proces a moja značka sa časom vyvíjala, prešla si aj rebrandingom a tak ďalej a chcem v nej niesť tú ideu podporovať ženy v sebaláske a zdravom prístupe k sebe.
Ale teda aby som sa ešte viac identifikovala, tak myslím si, že som úplne obyčajná žena, ktorá sa len snaží niečo odovzdať ďalej, inšpirovať iných, aby pre seba niečo urobili. Chcem, aby jedlo bolo pre ženy zdrojom energie, nie dôvodom na výčitky. Aby si napríklad dali raňajky a cítili sa po nich plné sily, s pocitom, že „dnes to dám“. Aby sa nehnali za nereálnymi očakávaniami a porovnávaním, ale pracovali na sebe s láskou a trpezlivosťou.
Ľudia si ma stále spájajú s tým, že som bola na Miss a mne to teda vôbec nevadí, lebo je pravda, že to bol pre mňa veľmi pekný projekt. Zároveň to bol taký nakopávač, vďaka ktorému som pochopila, že keď niečo chceme, môžeme to dosiahnuť. Odvtedy som sa osobnostne veľmi posunula. Kedysi som bola tichšia, uzavretejšia, neverila som si tak ako dnes. Možno som navonok pôsobila lepšie než teraz, ale dnes viem, že nie je dôležité, ako vyzeráme, ale ako sa cítime sami so sebou.
Keďže si spomenula Miss, prečo si sa rozhodla zúčastniť a ovplyvňuje ťa to dodnes?
Bolo to počas covidu, keď sa toho veľa nedalo robiť a tak som sa prihlásila do Miss Slovensko tak trochu spontánne na poslednú chvíľu, s myšlienkou „prečo nie, skúsim to“. Nebol to môj životný cieľ ani vysnívaný plán, skôr som to brala ako príležitosť vystúpiť z komfortnej zóny a niekam sa posunúť.
A ovplyvňuje ťa to teda nejako doteraz? Niečo si si z toho odniesla?
Ja si myslím, že na začiatku podnikania mi to veľmi pomohlo, lebo tí ľudia ma trošku poznali. Takže to bolo také, že určite som mala tie dvere viac otvorené, ako keby som tam nebola.
Zároveň som si začala robiť môj Instagram aktívne už počas Missky hneď, ako som vedela, že tam budem. Ono je to tam trošku iné než v nejakej reality show, tam to nie je až tak o tom, aby sme mali followers. Ale vtedy ten instagramový algoritmus fungoval ešte úplne inak, stačilo byť aktívny a tie profily sa celkom rýchlo zväčšovali. Takže ja som vlastne vyťažila v tej ešte takej celkom dobrej ére. Ale hlavne som chcela vyjsť z tej komfortnej zóny a skúsiť niečo iné.
Aký máš názor s odstupom času na takéto súťaže krásy?
Veľmi sa mi páčilo, ako to viedol Miško Kováčik, keď ešte bol riaditeľom. On to celé trošku zmenil, že Missky nie sú modelky. My sme proste ženy, ktoré majú byť niečím zaujímavé. A aj tie kritériá to tak hodnotia, len väčšina ľudí to nevidí. Tam nejde o to, ktorá z dievčat je najkrajšia. Jasné, že sa vyberajú aj podľa krásy, ale on naozaj hľadal zaujímavé baby.
Keď sa pozriem na svetové súťaže, tak je mi to často také čudné. Ako keby mi to išlo proti srsti že čo sa tam vlastne hodnotí. Aj keď, pravda, niekde sa berie do úvahy aj dobročinnosť či rôzne aktivity, nie je to vždy len o vzhľade. Ale navonok to tak stále pôsobí. Aj spätne si niekedy poviem, že sme tam boli trochu ako také ovečky, stáli sme v rade, všetky pekne narovnané... Je to zvláštne. Ale musím povedať, že sa k nám správali veľmi pekne, to určite.
A mám pocit, že sa to celé posúva. Už po našom ročníku sa Miss Slovensko začalo viac snažiť búrať tie ideály krásy, čo bolo super. A teraz to vidím aj v Česku, že aj tam už dávajú priestor dievčatám, ktoré nespĺňajú tie „tradičné“ normy krásy. Proste rôzne baby, čo je podľa mňa veľmi dobrý smer.
To je dobré, že máš takú dobrú skúsenosť, lebo určite sú aj baby, ktoré si odtiaľ odnášajú niečo negatívne.
Určite, ale my sme boli fakt strašne dobrý kolektív. Mali sme to tam také, že sme sa navzájom podporovali, držali sme spolu. Lebo bol to stres a boli tam fakt stresové situácie. Niekto sa napríklad hanbil na natáčanie, alebo sme išli niečo robiť a vôbec sme netušili, čo nás čaká.
Človek si to nevedel predstaviť, tak sme si povedali, že: „Veď spravme si z toho srandu, užime si to.“ A ten výsledok bol nakoniec ešte lepší. Zároveň sme z toho mali rešpekt, lebo som mala vtedy 23 rokov a nevedela som, čo to všetko obnáša, čo nás čaká. Ale tým, že sme si to vedeli odľahčiť a držali sme spolu, to bolo celé vlastne super.
Môžeme prejsť k tvojej tvorbe. Hovorila si, že si začala už počas Missky. Kedy prišlo to, že si si vedome zamerala Instagram na zdravú stravu, self-care a podobné témy?
Ja som tam už počas Missky pridávala také veci ako self-care alebo cvičenie, to ma bavilo. Potom mi to chvíľu prešlo viac do fashion, lebo to ma vtedy hrozne chytilo. Ale teraz, čím som staršia, tak aj v tej móde idem viac do minimalizmu. Už nemám potrebu mať toľko vecí, nechcem tam mať stále najnovšie trendy a fast fashion kúsky. V skrini mám oveľa menej oblečenia a momentálne mám doma hromadu vecí, ktoré plánujem dať na bazár, ktorý chceme spraviť s babami a výťažok by šiel na nejakú charitu. Lebo z tých spoluprác sa toho nahromadilo fakt veľa a mne je ľúto to len tak odložiť alebo vyhodiť.
Aj ja sama som sa v tomto zmenila. Nechcem byť vo svojich 30-tich, čo je už o tri roky, niekto, kto každý deň ukazuje, čo má oblečené. Skôr chcem, aby to, čo zdieľam, malo pre niekoho hodnotu a keď niečo pridám, pozerám sa na to aj z tej stránky, či to niekomu niečo dá.
Predtým som mala na Instagrame úplne iné čísla, mala som oveľa väčšie dosahy, keď som tam pridávala také povrchnejšie veci ako fotky v plavkách, ktoré mali lajky. Mala som videá, ktoré mali milióny videní. Ale teraz... teraz mi už nejde o dosahy. Skôr si hovorím, že to, čo dávam von, je moja vizitka a keď ma niekto chce spojiť so svojou značkou, tak preto, že zo mňa niečo vyžaruje. Že som pre nich reprezentatívna.
A takto to vnímam aj ja, keď niekoho vyberám pre svoju značku Estywell. Radšej si vyberiem niekoho, kto má možno menej followerov, ale je autentický a hlása rovnaké hodnoty ako ja a stotožňujem sa s ním. To je pre mňa oveľa dôležitejšie než počet sledovateľov.
Celkovo tvoj Instagram pôsobí veľmi čisto a esteticky. Aj keď, ako si spomínala, už to nie je o móde, stále to má svoju vizuálnu úroveň. Čerpáš niekde inšpiráciu na ten vizuál?
Hmm, čo ja viem... určite áno. Myslím si, že nás vždy ovplyvňuje to, koho sledujeme a čo sledujeme. Aj ja mám na Instagrame vytriedené profily, sledujem fakt len veci, ktoré ma zaujímajú. Väčšinou mi tam vybiehajú skôr také inšpirácie čo by som mohla vytvoriť, aj zo zahraničia…stále niečo nové a zaujímavé.
Mám tam hlavne veci ako cvičenie, zdravú stravu, mantry, afirmácie a také tie motivačné veci. Nesledujem už tie úplne perfektné profily a aj som prehodnotila, koho vlastne chcem sledovať. Keď vidím niekoho, kto je influencer a hovorí len o sebe, tak mi to príde vyslovene nesympatické. A pritom kedysi mi to vôbec neprišlo zvláštne, ani som sa nad tým nezamyslela.
Dnes to vnímam tak, že sme tu preto, aby sme tým ľuďom niečo dali, nie ich zbytočne frustrovali. Nechcem byť niekto, kto sa ukazuje v tom najlepšom možnom svetle a ostatní sa potom cítia horšie. Že si niekto pozrie fotku a povie si „Vyzeráš super, ale ja sa cítim zle, lebo takto nevyzerám.“ A to je presne to, čomu by som sa chcela vyhnúť.
Jasné, že chcem, aby ten profil bol estetický, pekný a uprataný. Keď mám nejaké fotenia, alebo aj všetky tie fotky, čo máme na Estywell sú podľa mňa fakt pekné, aj na e-shope sa snažíme, aby to bolo vizuálne príjemné. Takže keď máš kvalitné materiály, už potom nie je také ťažké, aby ten Instagram pôsobil esteticky.
Čo je tvoja vysnívaná spolupráca a naopak, čo je pre teba úplné no-go?
Fúha, musím sa nad tým fakt zamyslieť... Lebo tých „no-go“ spoluprác je podľa mňa celkom dosť. Vďaka Vidadu mám veľa ponúk, čo je fakt mega. Zároveň, aj to, že mám oddelenú firmu, riešim si financie a viem si zarobiť vďaka Instagramu je super. Sama by som sa možno k takému príjmu nedostala. Je to brutálne, že mám peniaze navyše a viem si vybaviť takmer čokoľvek, čo potrebujem, či už produkty alebo služby cez spoluprácu. To je podľa mňa úžasné.
Ale práve preto si teraz už veľmi vyberám. No-go je pre mňa čokoľvek, čo so mnou nejako nehrá, čo nesedí s tým, kto som a aké hodnoty mám. Jasné, v minulosti som mala spolupráce, s ktorými som nebola úplne stotožnená, asi ako každý, lebo boli dobre zaplatené a človek proste potrebuje z niečoho žiť, ale teraz by som to už nespravila. Odmietam napríklad nejaké ultra fast fashion značky alebo čokoľvek, čo mi jednoducho nesedí, lebo viem, že ak tomu neverím ja, nemôžu tomu uveriť ani moji followeri. Nechcem dať von niečo, s čím nie som úplne stotožnená, pretože potom by môj profil išiel úplne dolu.
Takže žiadne Temu alebo McDonald’s.
Temu vôbec. A rovnako si neviem predstaviť spoluprácu s nezdravou stravou. Jasné, že si môžem dať cheeseburger a nič sa mi nestane, hej, ale nechcela by som, aby to bolo niečo, čo propagujem.
Ja jedlo celkovo vnímam dosť funkčne. Mám radosť z dobrého jedla, ale zároveň si poviem: „Okej, keď si dám McDonald’s, tak budem unavená, bude mi ťažko.“ Ale ja nechcem, aby mi bolo zle, nechce sa mi to zažívať. Radšej si dám štyri banány. Nie je to ani o množstve, ale o kvalite a o tom, čo do seba človek dá.
Takže Temu, McDonald’s, ale aj veci ako IQOS alebo elektronické cigarety sú pre mňa úplné nie. A samozrejme, aj alkohol. Viem, že je to dnes trend, že aj svetové celebrity ako Kardashianky majú svoje značky alkoholu, ale ja si to neviem predstaviť. A to som človek, ktorý si občas rád dá drink, alebo keď idem raz za čas na párty, dám si víno alebo niečo iné. Ale nechcem ľudí motivovať k tomu, aby pili len preto, že im to niekto ukáže na Instagrame.
Nepozerám televíziu, nesledujem médiá a večery často využívam práve na prácu, pretože večer je pre mňa taký kľudný čas, kedy sa viem sústrediť. Aj keď mám v tíme skvelé baby, ktoré mi pomáhajú v sklade, so sociálnymi sieťami, e-shopom aj zákazníckym servisom, na konci dňa som to stále ja, kto robí všetky kľúčové rozhodnutia. Hľadám dodávateľov, vymýšľam nové produkty, riadim celý projekt.
Je toho veľa. Niekedy sa večer smejem, že môj deň trval sedem minút. Frajer príde z práce a ja mu poviem, že: „Ja neviem, čo sa stalo. Luskla som prstami a zrazu je sedem večer, ešte som necvičila, mala som len obed...“, lebo tá práca ma úplne pohltí.
Ešte posledná otázka k tvorbe, ako vnímaš konkurenciu medzi influencerkami? Predsa len, je ich stále viac a viac.
Ja to vnímam tak, že tí, čo boli voľakedy najväčší, ostali veľkí a tí stredne veľkí sa podľa mňa veľmi ťažko posúvajú hore. Mikroinfluencerov teraz pribúda brutálne veľa, ale myslím si, že len máloktorý je naozaj kvalitný. Konkurenciu ako takú úplne nevnímam, ale určite je väčšia, lebo dosahy sú nižšie, obsahu je na Instagrame obrovské množstvo a publikum sa tak prirodzene rozložilo medzi nás všetkých.
Ale nevnímam to negatívne. Skôr si myslím, že je dôležité byť za túto prácu vďačný a zároveň si uvedomovať, že to nemusí trvať večne. Neberiem to ako niečo, na čo sa môžem stopercentne spoliehať do budúcnosti. Veď sa to celé môže zmeniť, napríklad príde nová sociálna sieť, nový trend, nová generácia. Na TikToku to už vidíme, že tí, čo boli veľkí na Instagrame, nemusia byť automaticky úspešní aj tam. Takže si myslím, že treba z toho, čo máme, ešte vyťažiť, ale zároveň sa pripravovať aj na to, že ten trh sa môže hocikedy zmeniť. Uvidíme, kam to celé pôjde.
Môžeme prejsť k tvojej značke. Ako vznikol nápad vytvoriť si vlastnú značku a prečo práve takéto produkty?
Keď som začala rozmýšľať nad tým, čo vlastne chcem robiť, pracovala som v Lidli. Najprv som tam bola ako stážistka, potom ma zamestnali na full-time a vtedy som si uvedomila, že to vlastne nechcem robiť. Ako stážistka som to vnímala úplne inak, ale keď som tam mala dávať každý deň sto percent svojej energie do niečoho, čo nie je moje, tak som cítila, že to nie je cesta pre mňa. Mala som pocit, že mám potenciál na niečo viac a tak som dala výpoveď.
Značka vznikla tak, že som nevedela nájsť vegánsky proteín, ktorý by mi chutil. Mala som totiž cystické akné a vedela som, že mi ho zhoršuje syrovátka a kravské mlieko. A hoci nie som vegán, jem mäso, niekedy aj kozie alebo bezlaktózové kravské mlieko, vnímam to tak, že rastlinná značka je pre všetkých. Nemusíš byť vegán na to, aby si mohol jesť naše produkty.
Naše vegánske proteíny sú podľa mňa najlepší produkt, aký máme. Doteraz nechápem, kde som našla toho dodávateľa a ako sme to vlastne celé dali dokopy. Prišlo nám množstvo správ od žien, ktoré majú rôzne intolerancie, histamínové problémy a podobne, že si nemôžu dať klasické sladké veci, ale naše proteíny im vyhovujú a nič im z nich nie je. To je pre mňa úplne najviac a to je presne ten dôvod, prečo to robím.
Jasné, máme aj virálne produkty ako lyofilizované ovocie, ktoré fičí na TikToku. Je to super produkt, zdravý, deti to milujú, ale popravde to nie je niečo, čo by menilo životy. Je to len taký „nadprodukt“, benefit navyše. Virálne, ľahko predajné, ľudia to chrumkajú, lebo je to chutné, bez pridaného cukru a vizuálne pekné. Ale to nie je vízia mojej značky, to len pomáha značke rásť a živiť sa.
Ľudia si často myslia, že keď predávam jedno veľké vrecko ovocia za 10,90 €, tak na tom zarobím neviem koľko. Ale z kila ovocia dostaneš 100 – 200 gramov lyofilizovaného a to ešte musí byť zabalené, musíš platiť e-shop, sklad, zamestnancov... Je to boj na dlhú trať. Ale veľmi si vážim, že to rastie a že sú tu ľudia, ktorým to chutí. A jasné, že poviem o každom produkte, že je „mega“. Lebo si predstavte, že máte vlastnú značku, vyvíjate nejaký produkt mesiace, robíte vzorky, skúšate, ako napríklad teraz nové matcha maslo, ktoré sme ladili štyri mesiace, kým to bolo dobré. Prečo by som to potom nedala von s tým, že je to super? Veď to je moje, dávam do toho energiu a verím tomu. Inak by som to vôbec nevydala.
Čiže prvý produkt bol proteín?
Nie, počkať, proteín nebol prvý. Ja som ho síce chcela ako prvý, ale nevedela som nájsť nikoho, kto by mi ho vedel vyrobiť tak, ako som si predstavovala. Tak som nakoniec začala s niečím iným a našla som tyčinky.
Spustili sme e-shop a mali sme dve vegánske tyčinky. Tie už dnes ani nepredávame, ale stále rozmýšľam, že ich možno znova dáme vyrobiť, lebo si ich ľudia pýtajú. No a vtedy som už mala zaplatené všetko, stálo ma to cez desaťtisíc eur len za tie dve tyčinky. Mali sme dve palety plné tyčiniek v sklade a ja som pozerala na to, že „Čo s tým teraz idem robiť?“ Vôbec som si nevedela predstaviť, koľko je to kusov.
Tyčinky mali záruku jeden rok a ja som vedela, že ich musím predať najneskôr za trištvrte roka. Tak som si začala počítať, že koľko kusov musím predať každý deň. Keď prišla prvá objednávka, bola som úplne unesená. Že niekto si to fakt kúpil, že niekto chce podporiť to, čo robím a to bolo pre mňa neskutočné.
Každý deň som si zbalila krabičky do tašky, išla pešo do Packety, odovzdala balíky a išla späť do práce. Balila som to všetko sama, nemala som peniaze na brigádničku. Až neskôr, keď bolo objednávok viac, som si mohla dovoliť niekoho prizvať. Potom prišli aj proteíny a zrazu už bolo toho toľko, že som mala plné auto balíkov. Vozila som ich na depo zo Žiliny do Strečna, lebo mi ich nechceli prísť vyzdvihnúť. A keď nám konečne začali chodiť pre balíky, vedela som, že sme dosiahli nejaký míľnik, myslím, že to bolo vtedy, keď sme mali asi 300 balíkov mesačne. Bola som šťastná, že to ide.
Stále to vnímam tak, že sme na začiatku. Už sa to síce nejako rysuje, ale tým, že sme prešli rebrandingom sa celý proces trochu natiahol. Teraz mám pocit, že to konečne celé drží pokope a že môžeme ísť tvoriť to, čo sme od začiatku chceli. Budovať komunitu a robiť aktivity pre ženy. Teraz budeme mať ďalší event... stále niečo vymýšľame, stále chceme tvoriť.
Čo bolo také najťažšie na tom úplnom začiatku? Zohnať zákazníkov, vytvoriť produkt alebo niečo iné?
Asi to celé jednoducho vydržať. Aj keď máš niekedy chuť všetko vyhodiť z okna aj s počítačom, s regálmi, celý sklad, haha. Prídu momenty, keď sa niečo zdá úplne nevyriešiteľné, napríklad len poprepájať všetky systémy v pozadí, nastaviť procesy tak, aby to celé fungovalo... to sú veci, o ktorých sa navonok nehovorí, ale sú fakt náročné.
Aj hľadanie dodávateľov bolo ťažké. Ale najťažšie je asi fakt to celé ustáť, vedieť, že to nebude stále ružové. Že napríklad v e-commerce je leto vždy slabé, lebo ľudia sú vonku, menej nakupujú, a ty to musíš zvládnuť, vydržať, a potom vyťažiť maximum z jesene, zimy či jari, keď je tá sezóna silnejšia. Je to proste každodenný boj s problémami. Od rána do večera. A podľa mňa si to povie každý podnikateľ, že sú dni, keď to je fakt na nervy, ale keď to miluješ, tak ideš ďalej.
Vráťme sa k tomu ovociu na TikToku. Aj ja som mala plný feed tvojich reklám a tiež som si všimla v komentároch ten hejt. Ako si to vnímala?
Priznám sa, že tie komentáre ani veľmi nečítam. Len tak letmo pozriem, čo mi TikTok hodí do upozornení. Ja totiž na TikToku vôbec netrávim čas, len keď tam niečo pridávam. Ak niekde scrollujem pre oddych, tak na Instagrame a TikTok vlastne ani neviem poriadne ako funguje.
Tento rok sme tam už začali púšťať aj reklamy, dovtedy sme mali len natívny obsah a aj ten mal super čísla a predával. Ale reklamy, to už je úplne iný zásah. Dostane sa to k obrovskému publiku a logicky sa tam objaví aj hejt. Dnes to vnímam tak, že keď sa niečo dostane medzi také široké publikum, tak je úplne prirodzené, že sa nájdu ľudia, ktorí budú písať nepríjemné komentáre. Naopak, keby pod tým boli len milé komentáre, tak to znamená, že sa to dostalo len k úzkemu kruhu ľudí.
A úprimne podľa mňa je to vlastne dobré znamenie. Keď niekto vyvoláva reakcie, aj negatívne, znamená to, že si ho ľudia všimnú. Veď aj keď sa pozrieme na najväčších tvorcov, strašne veľa ľudí ich hejtuje. Niekto ťa nemá rád, lebo si afektovaný, niekto ti nevie prísť na meno, ale tie dosahy tam sú. Takže ja si z toho už ťažkú hlavu nerobím.
Jasné, keď to celé začalo, tak som bola v šoku. Klamala by som, keby som povedala, že nie. Aj frajer a kamarátky sa ma pýtali, či som v pohode. Ale mne to vlastne ukázalo, že mám zdravé sebavedomie, lebo ja viem, čo za tým všetkým je, že tu 15 hodín denne sedím pri počítači, riešim eshop, značku, marketing a ľudia si myslia, že natočím jedno minútové video a zarábam milióny.
A to je presne ono, podľa mňa by mi takéto niečo nenapísal nikto, kto sám podniká. Keby mi to povedali desiati podnikatelia, že „Ester, hanbi sa, robíš to úplne zle,“ asi by ma to trápilo. Ale to, čo prichádza v komentároch, nie sú relevantné názory. Jasné, že nerobím všetko dokonale, určite by som mohla robiť veľa vecí lepšie, ale aj tak vždy hovorím, že radšej to dať von a zlepšovať to cestou, ako čakať, kým to bude dokonalé, lebo to by som to nikdy nevydala.
A presne tak som to mala aj s podnikaním. Na začiatku som chcela vytvoriť úplne vesmírny produkt a potom som zistila, že to sa takto nedá. Tak som si povedala, že okej, začnem s tým, čo viem a spravím to najlepšie, ako viem. A tak to vlastne celé vzniklo.
Aké sú tvoje ďalšie plány so značkou? Aký máš cieľ?
Môj cieľ doteraz bol najmä to, aby som sa so značkou viac spojila. Mala som pocit, že v určitom bode tam bolo až priveľa dievčat, aj cudzích, ktoré mi robili reklamu, a zrazu som sa v tom trochu stratila. Teraz mám okolo seba skvelý tím žien a už to konečne cítim tak, že to celé dáva zmysel. Nechcem, aby značka bola len o mne, ale zároveň jej chcem dať osobnejší príbeh. Začať ukazovať viac zo zákulisia, viac zo mňa, viac reálneho života a mám pocit, že sa nám to zatiaľ celkom darí.
Chcela by som viac budovať komunitu, hlavne pre ženy. Založili sme aj „newslettrový klub“, kde posielam listy, moje vlastné myšlienky, čo sa mi deje, čo prežívam. Chcem byť tým ženám bližšie, pýtať sa ich, čo chcú, dať im priestor rozhodovať. Môžeme cez to testovať produkty, zapájať ich do procesu, lebo ja to naozaj nerobím len pre zisk. Keby som to robila pre peniaze, tak značku za rok zavriem.
Jasné, firma musí rásť, pretože musíme platiť ľudí, vyrábať nové produkty a to niečo stojí. Ale to nie je môj ultimátny cieľ, ja chcem ženám naozaj pomáhať, aby sa cítili dobre. Sama som si prešla poruchami príjmu potravy a viem, aké je to ťažké. Roky som si neuvedomovala, ako veľmi ma to ovplyvňuje každú sekundu dňa. Až spätne som pochopila, že to nebol „maličký problém“, ale niečo, čo mi bralo radosť zo života.
Dnes chcem ženám ukázať, že život je o niečom inom. Že môžu robiť to, čo ich baví, že sa nemajú báť, že majú právo cítiť sa dobre vo svojom tele, ale aj v tom, čo robia, že zdravie nie je len fyzické, ale aj mentálne a emočné. A že život máme len jeden. Existuje len ten moment, ktorý žijeme teraz. Tak choď a rob to, čo ti dáva zmysel.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí chcú začať tvoriť alebo založiť vlastnú značku?
Určite by som im odkázala, že nečakajte, že niečo bude dokonalé. A už vôbec nečakajte, že to bude jednoduché. Nesnažte sa mať všetko perfektné hneď od začiatku, proste do toho choďte, aj keď to ešte nie je tip-top. Trh vám sám ukáže, čo funguje a čo treba zlepšiť. Veci sa zdokonaľujú práve tým, že ich robíte.
Aj ja to mám tak, že chcem napríklad točiť videá s mikrofónom, ale neviem ho ešte poriadne použiť, no natočím to video aj tak, dám ho von a viem, že keď natočím stopäťdesiate, už bude určite oveľa lepšie. Ale nemôžem čakať na to stopäťdesiate a až potom dať prvé, to jednoducho nejde.
Choď a sprav to najlepšie, ako vieš v danom momente. Nemusí to byť na 100 %. Ja som napríklad nikdy nemala pocit, že niečo, čo dávam von, je úplne perfektné, ale je to dostatočne dobré na to, aby to malo zmysel. A to stačí.
Nebojte sa, ľudia vás podporia. A aj keď niekto bude hodnotiť alebo kritizovať, najviac sa aj tak kritizujeme sami. Každý si v sebe nesie ten vnútorný hlas, ktorý pochybnosti už prináša. Tak ho nepočúvajte príliš a proste to spravte. 💫
